História obce Smilno

Podrobnosti
Autor: Obec Smilno
uverejnené v Články
zobrazené: 13488x

História obce Smilno

Doba rímska

Početné úlomky keramiky boli nájdené z neskorej doby rímskej a skorej doby sťahovania. Medzi nich patrí koleso tzv. Gray Ware.

K nájdeným artefaktom patria tiež kovové úlomky tavenej rudy a črepy stredovekej keramiky. Výskum dokázal, že prírodné prostredie a klimatické podmienky v akých sa Smilno nachádza, boli vhodné pre človeka už od jeho najstarších čias.

Smilno v období feudalizmu

Niektorí historici predpokladajú, že stredoveké Smilno sa vyvinulo zo staršej občiny. Názov obce od 13. storočia sa vyvíjal a mal viaceré podoby, ktoré vychádzajú zo súdobých písomných prameňov.

Čo sa týka názvu obce Smilno Vlastivedný slovník obcí na Slovensku (str.153) uvádza tieto názvy: 1250 Zemelnye, 1269 Zemeldene, 1277 Scemella, 1347 Scemelnye, 1618 Smilna, 1786 Smilno, 1920 Smilno, 1927 Smilno. Uličný (str.282) k tejto problematike uvádza: „B. Varsik názov Smilno odvodzoval od osobného mena Smil. Názov však nemá prisvojovaciu koncovku, preto sa domnievame, že korení v slove smilniť." Názov obce od 13. storočia sa vyvíjal a mal viaceré podoby, ktoré vychádzajú so súdobých písomných prameňov.

Z obdobia stredoveku nachádzame v písomných prameňoch viac informácií: „Za Ondreja //. smilniansky majetok nadobudol predok komesa Puda z rodu Abovcov" (Beňko, str. 187). Tento ho v roku 1250 daroval zemanom z rodu Tekule. Majetok Smilna sa rozrastal, ale Tekulovci museli obhajovať svoje vlastnícke práva aj vzhľadom na výbojnosť susedného makovického panstva, ktoré sa snažilo zabrať časť smilnianskeho územia a ktoré lákalo poddaných z ich panstva na územie panstva hradu Makovica. V roku 1355 Tekulovci požiadali kráľa Ľudovíta I. o nové vymedzenie majetkov a tu sa dostali do sporu so šľachticom Mikulášom.

Ako uvádza Ferdinand Uličný (str. 284), v priebehu druhej polovice 14. storočia Tekulovci stratili zem Smilno. Vlastníkmi tohto panstva, ktoré im daroval kráľ Ľudovít ľ, sa stali od roku 1364 šľachtici Cudarovci,. Začiatkom 15. storočia Cudarovcom nepochybne patrilo celé územie panstva Smilna, ale aj panstva Makovica pri dedine Zborov. Rovnako do vlastníctva Cudarovcov sa dostala aj samotná dedina Smilno ako majetková súčasť panstva Makovica. O Cudarovcov svedčí fakt, že od roku 1364 mýto v kráľovskom meste Bardejov vyberali oni, nie kráľ, a tým zároveň kontrolovali celý dôležitý úsek krajinskej cesty na Zborov a Smilno (Jankovič, str. 41-42).

Od roku 1427 sedliacke domácnosti v Smilne platili dane kráľovi od 45 port, čo dokumentuje, že Smilno bolo veľkou dedinou. Podľa Uličného (str. 285) sa počet domácností menil. Začiatkom druhej polovice 15. storočia tu hospodárilo len 24 domácností a v roku 1492 len 10 domácností. Šoltýska kolonizácia zasiahla aj Smilno. V 16. storočí sa sem prisťahovalo niekoľko nových poddanských domácností. V roku 1600 tu bolo obývaných 24 usadlostí (port), kým v roku 1618, 48. Okrem kostola tu boli aj 2 - 3 obydlia šoltýsov, fara a škola. Väčšina obyvateľov bola roľníkmi, ktorí mali ťažný dobytok, kone alebo voly. Zarábali si aj furmančením, keď prevážali tovar bardejovských remeselníkov a obchodníkov do Poľska. U šoltýsov a sedliakov slúžilo 9 želiarskych rodín.

Rozloha jeho majetku, ako je to možné vyčítať z Urbárskej kroniky Esterházsyovcov, dosahovala 450 ha. Z toho role zaberali 258 ha, lúky 73 ha, záhrady 1,5 ha, pasienky 37 ha, lesy 50 ha, zastavené plochy 94 árov a neplodné plochy 32 ha. Toto panstvo patrilo do šarišskej župy a majiteľom kaštieľa bol maďarský gróf Esterházsy. Svoj majetok navštevoval len počas letného obdobia. Člnkoval sa na rybníkoch a chodil na poľovačku do lesa Zverníka (Džvirníka). Tento les bol tiež jeho majetkom. Dal si ho ohradiť a strážcom bol muž menom Imrich, ktorý mal postavený dom na „Zadnej lúke." Do rybníkov stekala čistá voda, ktorá bola drevenými žľabmi napájaná z potoka zo Strednej hory.

Prechod ruských vojsk v roku 1799 sa uskutočňoval viacerými smermi. V máji 1799 pod vedením generála Rebindera prechádzali cez východné Slovensko po trase Dukla - Svidník - Bardejov - Košice do severného Talianska. Prvou zastávkou na území Slovenska bol Nižný Komárnik. Nachádzala sa tam zásobovacia stanica. Generál Rebinder dostal od cára prísny rozkaz nezdržiavať sa a pokračovať v ceste. Cez Svidník prechádzali do Nižného Orlíka, kde dorazili 6. mája 1799. 9. mája 1799 prechádzal prvý ruský ešalón z Orlíka cez Smilno do Bardejova.

V roku 1806 po bitke pri Slávkove časť ruskej armády prechádzala cez Košice - Prešov - Bardejov - Smilno na Duklu. Touto cestou prechádzal aj jeden z najväčších ruských generálov Kutuzov. Z Bardejova cez Smilno odišiel Kutuzov do Svidníka 8.1.1806. Hlásenia, ktoré podávali velitelia, uvádzajú radostné prijímanie ruských vojakov.

Obdobie 1. svetovej vojny

V období 1. sv. vojny sa Smilno stalo lokalitou priamych bojov. Vojna poznačila predovšetkým kostol. Veža kostola bola pokrytá len šindľami. Na tejto veži si rakúsko-uhorské vojská zriadili pozorovateľňu proti ruským vojskám. Bola zameraná na smer Hutka a Nižná Polianka. Dňa 14. 4. 1917 bola veža zasiahnutá delovým granátom ruských vojakov. Žiaľ, veža čiastočne zhorela. Týmto uvedeným dátumom sa rozpútal boj medzi rakúsko-uhorským vojskom a vojskom ruským. V hore nad obcou Mikulášová vznikla bitka na bodáky, v ktorej padlo okolo 3400 vojakov. Po bitke tiekla krv potokmi, a tak táto hora dostala pomenovanie Krvavá hora. V júni r. 1917 bola veža pokrytá plechom. Rakúsko-uhorské vojská si pre vojenské účely vzali dva zvony a nám ponechali len zvon tzv. cignatku.

V dôsledku priamych bojov na území Smilna počas 1. sv. vojny bola väčšia časť domov zničená. Vzhľadom na to sa v súčasnosti drevené domy v obci nenachádzajú.

Obdobie 2. svetovej vojny

Pred 2. svetovou vojnou, ako to uvádza miestna kronika, v obci Smilno sa nachádzalo 7 židovských rodín - 65 obyvateľov. Mená najznámejších Židov, ktorí žili v obci sú: Mojšo, Túla, Pinkes, Šaja a Bergman. Neboli veľmi bohatí. Vlastnili 3 obchody, jednu krčmu a jedna rodina sa starala o opravu obuvi. 15. júna 1944 prišli gardisti Kováč, Mančák, Misluhovac zo Zborová a donútili Židov nastúpiť do vozov a odviezli ich do Bardejova. Gardisti nemali záujem o židovský majetok, pretože bol veľmi malý.

V tomto období sa v Smilne nachádzal aj Notársky úrad, ktorý spravoval Himpán. Pod Notársky úrad patrilo 8 obcí - Smilno, Mikulášová, Jedlinka, Nižná Polianka, Vyšná Polianka, Varadka, Ondavka a Hutka. Na čele obce stáli komisári.

V roku 1944 nemecké vojská ustupovali do Svidníka. Vyhodili do povetria všetky mosty v smere Bardejov a telefónne stĺpy. Keď prišli do Smilna ubytovali sa v rodinách. Obyvateľom Smilna zobrali 70 párov konských poťahov s vozmi a ošípané. Na príkaz Nemcov povozy museli riadiť smilnianski pohoniči. Nemci zistili, že sú obkľúčení a začali ustupovať na smer Lenartov a do Prešova. Sovietske vojská cez Smilno neprechádzali.

Politický a ekonomický život začína v plnej miere až po oslobodení sovietskou armádou. Obec Smilno bola oslobodená 18. 1. 1945 o siedmej hodine ráno. Počas oslobodenia nepadol nikto, čo bolo zásluhou dobre organizovaného odboja partizánskeho hnutia. V partizánskom hnutí pomáhalo z našej obce 40 občanov. V takýchto podmienkach sa rodila organizácia KSČ, ktorej prvým predsedom bol Karol Paľa. Spočiatku mala len 7 členov. Hneď po oslobodení obce Smilna začína pracovať revolučný národný výbor, ktorého predsedom sa stal Ján Pecha.

Po 2. svetovej vojne slovenskí vojaci zobrali z obce Smilno chudobnejšie deti a odviedli ich do Košíc, kde im poskytli základnú hygienu a opateru. Odtiaľ boli odvezené na Moravu a pridelené rodinám, ktoré sa o nich starali. Strávili tam vyše 4 mesiace. V mesiaci október sa tieto deti vrátili opäť k svojim vlastným rodinám. Túto výpoveď nám poskytla Mária Kravčíková, ktorá bola priamou účastníčkou tejto udalosti.

V roku 1970 pod vedením komisára obce Adama Petruša bolo 92 občanov rómskej národnosti vyvezených do severných Čiech. Osada sa nachádzala na odľahlom mieste smerom na Nižnú Polianku. Bolo tam postavených 7 chatrčí, za ktoré im ONV Bardejov vyplatil peniaze. Obyvatelia Smilna domy odstránili.

Z dejín miestneho kaštieľa

Maďarské panstvo dalo v r. 1750 postaviť dvojposchodový kaštieľ, v okolí ktorého sa nachádzali maštale, sýpky, stodoly a dva rybníky. Keďže kaštieľ je v súčasnosti už iba ruina, ťažko je ho zaradiť do určitého obdobia. Domnievame sa, že kaštieľ je neskorobarokový. V prvej polovici 18. storočia sa územie Smilna dostalo pod správu Esterházsyovcov. Rozmery kaštieľa boli 80 m x 40 m x 25 m. Na majeri sa nachádzali dielne paholkov, v ktorých opravovali pokazené náradie, opravovali kolesá, vozy.

Každoročne v jeseni sa konali v kaštieli hostiny tzv. dožinky. Majiteľ vlastnil 20 až 30 párov volov, ktoré slúžili na orbu, sejbu a zvoz obilia. Práce vykonali Poliaci, pretože boli lacnou pracovnou silou. Posledným správcom smilnianskeho kaštieľa bol Anton Kertvéleši, ktorý správne predpokladal poľnohospodársku reformu, a tak roku 1922 predal majetok gazdovským usadlostiam. Gazdovia síce s kúpou súhlasili, ale požadovanú sumu nemali. Najali si právnika, ktorý odišiel od Ameriky a tam zorganizoval kúpu majetku v obci Smilno. Majetok kaštieľa bol rozdelený na 105 častí medzi obyvateľov Smilna.

V roku 1923 majetkové vzťahy medzi pánskou a gazdovskou časťou boli vysporiadané a tvorili celok Smilna. V roku 1927 sa však rozhodli kaštieľ zbúrať zo strachu, aby sa panstvo opäť nevrátilo. Z tehál kaštieľa sa postavilo 9 obytných domov. Informácie o kaštieli sme získali z urbárskej kroniky Esterházsyovcov.

Cirkevné dejiny Smilna

Dejiny Slovenska dokumentujú fakt, že dôležitou súčasťou života jeho obyvateľov je duchovný život. Ani Smilno nie je výnimkou. Od stredoveku až po dnešné dni Smilňania žijú bohatým kultúrnym a náboženským životom.

Sakrálne stavby

Najstaršou budovou v Smilne je ranogotický kostol z konca 13. storočia (Gúntherová, 1969, str. 130). Kostol prešiel niekoľkými prestavbami a stojí dodnes. Je zasvätený svätcovi sv. Štefanovi, uhorskému kráľovi. Tento kostol bol pôvodne ranogotický, no po požiari v roku 1768 bol barokovo upravený. Predpokladá sa, že šírka kostola dosahovala 7 m. Interiér tvorila sakristia, ktorá sa nachádzala na ľavej strane, oltáriky, menší chór a kazateľnica, pod ktorou sedávali správcovia kostola. Steny zdobili tri mozaikové okná. Na jednom z nich bola zobrazená Matka ustavičnej pomoci. Spočiatku mal kostol drevenú vežu, neskôr ju nahradili murovanou. Dnes ho spravuje rímskokatolícka cirkev. V jeho blízkosti sa nachádza cintorín. Informácie o kostole sme získali z uvedenej literatúry, ale aj z rozprávania staršieho kurátora Ondreja Petruša.

Pri vchode do kostola pozornosť upútava zaujímavá kamenná zárubňa, ktorá kedysi bola súčasťou tunajšieho kaštieľa. Pred kostolom je dnes už len zbytok kamenného múra, ktorého súčasťou bola vstupná brána ukončená strieškou a ktorú miestni obyvatelia nazývali surtkou. Táto surtka slúžila aj na krsty.

K vzácnostiam, ktoré sa zachovali zo starého kostola, patrí kamenné okno (dnes zamurované), zvon z roku 1769 a oltár Krista na kríži z polovice 18. storočia. Na múre kostola je osadené torzo sochy pravdepodobne neznámeho poľského biskupa. Ďalšou zaujímavou sakrálnou stavbou je kaplnka Panny Márie. Nachádza sa na odľahlom mieste za dedinou. Je to neoklasicistická, rustikálna stavba z roku 1885. V trojhrannom štíte sa nachádza malý výklenok so sochou Božského srdca.

K tejto kaplnke sa viaže aj jedna legenda. Pred mnohými rokmi, keď sa na deň svätého Petra a Pavla ešte pracovalo, prišla veľká búrka, ktorá zničila všetku úrodu. Preto od nasledujúcich rokov obyvatelia Smilna v tento deň prichádzali ku kaplnke, v ktorej sa konali bohoslužby. Tento zvyk pretrváva až dodnes.

Výstavba nového kostola

Počas 1. sv. vojny otrasmi z výbuchov granátov sa klenba starého kostola natoľko poškodila, že nakoniec detonáciám aj podľahla. Po ukončení vojny veriaci kostol opravili tak, že klenbu odstránili a urobili iba rovný strop. Avšak statika múrov bola narušená. Preto logicky vznikla myšlienka výstavby nového kostola.

Na nový kostol boli potrebné väčšie finančné prostriedky ako mohli Smilňania zvláštnych zdrojov zabezpečiť. Preto v rokoch 1941-42 sa realizovala zbierka po celom Slovensku. Osud však rozhodol ináč a s výstavbou nového kostola sa muselo počkať.

2. svetová vojna opäť priamo zasiahla život Smilna. Dedina bola obsadená nemeckými vojakmi, ktorí už nakúpený materiál pre stavbu kostola používali na svoje účely - na kúrenie, výrobu rakiev, krížov ap.

Túžba po novom kostole pretrvávala aj po vojne, ale politické zriadenie štátu ju nedovoľovalo uskutočniť. Až v roku 1981 získal dekan Jozef Juhász stavebné povolenie. Samozrejme, podmienkou bolo zachovať historické črty stavby pôvodnú okennú kamennú obrubu z pieskovcových kameňov, torzo biskupa s vyrytým rokom 1444, najmenší zvon, bočný oltár sv. Kríža a vežu. Výstavba sa začala 28. 3. 1982. Pri vykopávke základov boli nájdené značné množstvo ľudských kostí, ktoré dokladujú fakt, že naši predkovia, ako to bolo zvykom, pochovávali ľudí v bezprostrednej blízkosti starého kostola. Stavebné práce mala na starosti skupina pozostávajúca z: Leonarda Petruša, Jána Barana, Ondreja Petruša, Jozefa Kravca a Karola Špaka. Z ústneho podania našich obyvateľov sa dozvedáme, že celá dedina ochotne prichádzala pomáhať s výstavbou a to umožnilo skorú vysviacku kostola 15. septembra 1984. Kostol vysvätil vikár Štefan Onderko z Košíc a kanonik Jozef Šesták z Prešova. Pri tejto príležitosti sa konala aj birmovka. Patrónom kostola zostal sv. Štefan.

Cirkevný život

Zo smilnianskej farskej kroniky sa dozvedáme, že v minulosti fara pôsobila priamo v Smilne, ale neskôr sa presťahovala do susedného Zborová. Časové údaje sa však z kroniky už zistiť nedajú. Neskorší farár v Zborove, dekan a jágerský kanonik Jozef Rembeczky, spomína vo farskej kronike, že v sakristii smilnianskeho kostola koncom 17. storočia sa našiel potrhaný zdrap papiera, na ktorom bolo možné čítať: „Anno 1495. Ego Adam Belec... rexi Ecclesiam Smilno....". (Rimarčík, 1982, str. 35) Tento nápis svedčí zrejme o tom, že posledným správcom fary bol A. Belec. Od roku 1541-48 faru spravuje istý premonštrát z Jasova, ktorý už býva v Zborove a obec Smilno sa stáva filiálkou. Z uvedeného vyplýva, že preloženie fary zo Smilna do Zborová sa mohlo udiať v rozpätí rokov 1495-1541. Takéto správcovstvo farnosti v Smilne pretrváva až do súčasnosti.

Pri návšteve rímskokatolíckeho farára Jána Švec - Babova v Zborové sme získali zoznam kňazov pôsobiacich v miestnej farnosti od roku 1895. Tento zoznam tvorí prílohu tejto práce, ale upozorniť by sme chceli najmä na dve osobnosti. Prvou z nich je Alojz Tkáč, ktorý tu pôsobil v roku 1961-62 a dnes je rímskokatolíckym arcibiskupom pôsobiacim v Košiciach. Tou druhou je Bernard Bober, ktorý vo filiálke Smilno pôsobil v roku 1977 a dnes je pomocným biskupom Alojza Tkáča.

Z aktivít dnešného cirkevného života

V období Vianoc a Veľkej noci sa koná tzv. akadémia, ktorú každoročne pripravuje skupina nadšencov. V dedine pôsobí cirkevný zbor pod vedením M. Kmeťovej, ktorý pri príležitosti významných sviatkov a udalostí spieva pri svätých omšiach.

Pravidelne každoročne v máji - júni žiaci 3. ročníka základnej školy pristupujú k prvému svätému prijímaniu. Raz za dva roky sa v obci koná aj sviatosť birmovania. Cirkev sa aktívne podieľa aj pri výchove mládeže. Počas celého roka každý piatok sa mladí ľudia stretávajú s miestnym kňazom a rehoľnými sestrami a diskutujú o rôznych problémoch, s ktorými sa mládež stretáva.

Školstvo

V blízkosti kostola sa nachádza škola, ktorú navštevovali ešte naši prarodičia. Podľa výpovede miestnych obyvateľov táto budova stála už pred 1. svetovou vojnou a je nepochybne veľmi stará. Naši prarodičia si ešte veľmi čerstvo spomínajú na školské časy, ktoré tam prežili.

V budove sa nachádzali dve triedy, v ktorých sa vyučoval 1.-5. ročník. Školu navštevovali 6 dní v týždni a učilo sa 5 vyučovacích hodín. Spočiatku písali tzv. griflíkom na tabuľku, ktorá bola vyhotovená z dreva. Do školy chodili len v zimnom období, kedy bolo na poli menej práce. V obci pred 1. svetovou vojnou vyučovali deti Mária Stenhúrová a Jozef Hajek v maďarskom jazyku. Tieto informácie o škole sme získali od Márie Kravčíkovej.

Po 2. svetovej vojne sa situácia v školstve zlepšila a zvýšila sa aj úroveň vzdelávania. Nasvedčuje tomu fakt , že v roku 1945 sa k inteligencii hlásilo 5 obyvateľov Smilna. A v roku 1950 to už bolo 20 občanov. Podľa spomienok viacerých miestnych obyvateľov uvádzame mená prvých vysokoškolsky vzdelaných ľudí v Smilne: O. Marcinek a J. Baran - právnici, E. a A. Jančošek - učitelia, P. Fecek - docent Elektrotechnickej fakulty Košice, A. Štefančík - notár a A. Štefančíková - farmaceutka. Žiaci v škole už používali zošity a do školy chodili počas celého roka. Deti vyučovali Jagelza a B. Hajczová. Keďže v našej obci sa vyučoval len 1. - 4. ročník, žiaci museli navštevovať meštianku, ktorá sa nachádza v susednej obci Zborov, nato aby získali vyššie vzdelanie. Rok 1973 sa považuje v našej obci za najplodnejší rok z hľadiska výstavby nových objektov. Išlo o uskutočňovanie tzv. akcie Z. Počas tohto roku sa postavili v obci Smilno 3 objekty: bezprašné komunikácie, vodovod a nová budova základnej školy. Prvým riaditeľom sa stal J. Baran.

V školskom roku 1973 - 1974 školu navštevovalo 18 žiakov. V nasledujúcich rokoch to boli takéto počty žiakov:

1974/75 - 10 1983/84 - 7 1992/93 - 18
1975/76 - 14 1984/85 - 11 1993/94 - 8
1976/77 - 15 1985/86 - 8  1994/95 - 8 
1977/78 - 16  1986/87 - 9  1995/96 -13 
1978/79 - 14  1987/88 - 8  1996/97 - 3 
1979/80 - 14  1988/89 - 5  1997/98 - 11 
1980/81 - 14  1989/90 - 7  1998/99 - 8 
1981/82 - 13  1990/91 - 9  1999/00 - 10 
1982/83 - 12  1991/92 - 9  2000/01 - 9

 
Postupom času tu pôsobili učitelia ako Dzubák, Dračová, M. Jančošková a A. Baslárová. Od roku 1989 riaditeľom školy je Mgr. Jozef Baslár.

V roku 1973 po prestavbe starej budovy základnej školy vznikla materská škola, ktorá je významnou pomocou rodinám s malými deťmi. Materskú školu navštevuje v priemere 25 detí ročne. Počas celého roka sa deti zúčastňujú na rôznych podujatiach ako posedenie pri jedličke, karneval, MDŽ, MDD, športové hry a v posledných rokoch aj kreslenie po chodníkoch. V materskej škole pôsobili učitelia ako A. Branická, D. Rozmušová, O. Jurašiová, N. Honsová, I. Halečková, Barančíková a D. Chomová. Súčastnou riaditeľkou materskej školy je Mgr. Silvia Gujdanová a učiteľkou Božena Vaľová.

V roku 1997 došlo k výstavbe asfaltového ihriska, ktoré sa nachádza v blízkosti základnej školy. Dal ho postaviť obecný úrad pod vedením A. Petrušovej. Počas leta sa využíva na rôzne športy ako volejbal, basketbal, nohejbal a tenis.

Kultúrny život obce

Kultúrne inštitúcie

Vraví sa, že človek je živý nielen chlebom. Život smilnianskych obyvateľov je toho dôkazom. Od nepamäti si ľudia spríjemňovali voľné chvíle rôznymi aktivitami - spevom, tancom, rozprávaním povestí, rozprávok, v neskoršom období dokonca vytváraním záujmových spolkov či stavbou kultúrnych inštitúcií. Keďže kronikári veľmi zodpovedne zapisovali informácie o kultúrnom živote obce, miestna kronika nám poskytla o ňom veľa údajov.

KINO. Od januára 1983 do augusta 1989 sa premietali filmy. Vedúcou osobou bola Ľudmila Rondzíková a samotné premietanie filmov zabezpečovali D. Petruš, R. Špak a V. Paľa. Škoda, že dnešné spoločensko-ekonomické pomery nedovoľujú pokračovať v tejto aktivite, ktorá združovala najmä mladých ľudí.

MIESTNY ROZHLAS. V obci funguje aj miestny rozhlas, cez ktorý obecný úrad oznamuje dôležité informácie svojim obyvateľom. Pri príležitosti významných výročí - ako kedysi bol Medzinárodný deň žien, 1. a 9. máj, oslavy Slovenského národného povstania etc. sa vysielali relácie, ktoré pripravili funkcionári alebo mladí ľudia. V súčasnosti sa vysielajú pozdravy jubilantom a programy venované sviatkom, pamätným dňom ap.

KULTÚRNY DOM. V roku 1991 sa centrom kultúrneho života stal nový kultúrny dom. Pri jeho otváraní vystúpil ženský spevácky zbor pod vedením A. Petrušovej. Pre členky zboru obecný úrad zakúpil kroje a v roku 1993 folklórnu skupinu pričlenili k Matici slovenskej. Toto záujmové združenie vystupovalo aj v okolitých obciach.

DIVADLO. Dôležitú úlohu v kultúrnom živote zohralo ochotnícke divadlo pod vedením A. Smolkovej. Najviac predstavení sa odohralo v 60.- 70.-tych rokoch. Ochotníci nacvičovali tieto predstavenia: Tri citróny, Kozie mlieko, Statky - zmätky, Ženský zákon, Statočný valach, Hriech, Matka, Hniezdo v búrke, Záveje atď. Predstavenia boli často navštevované aj obyvateľmi iných obcí - Chmeľovej, Nižnej Polianky, Zborova, Raslavíc a ďalších. Veľký úspech malo vianočné predstavenie Zlatý vrch, v ktorom vystúpili S. Baranová, J. Baran, M. Golecová, A. Špaková, F. Tomik, M. Lacek, H. a M. Marcinové. Dramaturgiu zabezpečovala H. Marcinová a réžiu viedla A. Smolková. Toto predstavenie zachytil na film F. Juraši a je uschované aj pre ďalšie generácie.

KNIŽNICA. 12. septembra 1999 bola v Smilne otvorená obecná knižnica, ktorá pracuje pod vedením M. Pavlovskej. Jej fond je neustále rozširovaný o najnovšiu literatúru. V knižnici sa stretávajú mladí ľudia, ktorí majú záujem o poéziu a prózu. Smilno je zastúpené aj v celoslovenskej súťaži Vansovej Lomnická v osobe H. Marcinovej, ktorá sa umiestňuje na popredných miestach.

Zvyky a obyčaje

Veľmi zaujímavou časťou spoločenského života našej obce sú zvyky a obyčaje. Pri rozhovoroch so staršími ľuďmi sme nazhromaždili veľa informácií o krstinách, svadbách, pohreboch, o slávení cirkevných sviatkov, ale zaznamenali sme aj staré piesne, povery atď. Do našej práce sme vybrali na ilustráciu len niektoré.

Zvyky a obyčaje podľa kalendára

Slovania pred príchodom prvých kresťanov verili v silu viacerých bohov. Niektoré zvyklosti, ktoré naši predkovia praktizovali sa zachovali až do súčasnosti. Síce táto niť dedičstva je už oveľa tenšia, no stále v nej prebýva určité čaro. Čaro duchovného života starých Slovanov. Ľudia, výnimkou nie sú ani obyvatelia Smilna, dávali bohom rôzne prívlastky a vlastnosti. Morena získala prívlastok bohyne smrti a zimy. Na začiatku jari naši mládenci a dievčatá vytvorili zo slamy morenú, ktorú obliekli do šiat a za spevu a tanca ju hodili do rieky Obšar. Treba podotknúť, že v minulosti intenzita prúdu bola oveľa väčšia ako je v súčasnosti. Tento akt bol rozlúčkou so zimou.

Počas pôstneho obdobia, ktoré bolo prípravou na Veľkú noc, ženy a muži spievali smutné piesne. Základom stravy v tomto pôstnom období boli tzv. šlivianky. Sú to zmiešané uvarené sušené slivky so zemiakmi. Okrem tohto jedla konzumovali domácky vyrobený chlieb, kapustu a zemiaky. V stredu a piatok boli tzv. kántrové dni, t. j. nejedlo sa mäso. Každá žena v domácnosti vyčistila od masti hrnce popolom.

Pred Veľkou nocou sa smilnianske ženy starali predovšetkým o výzdobu kraslíc a prípravu jedál. Kraslice vymastili voskom, namočili ich do prírodných farbív - vývar z cibuľových šúp a petržlena. V domácnosti rozvoniavala varená šunka, syry z vajíčok a pečené koláče. Všetky tieto jedlá sa poukladali do košíka, s ktorým sa išlo na posvätenie do kostola. Deň pred Veľkonočným pondelkom si smilnianski mládenci zhotovili z prútia korbáč a dievčatá si nachystali doma stužky, ktoré im mali priviazať na korbáč. Aby dievčatá mali po celý rok ružové líčka, oblievali ich chlapci vedrom vody, ktoré načerpali zo studne. Zato boli počastovaní koláčom a domácou pálenkou.

1. máj sa v dedine Smilno slávi od nepamäti. V tento deň bolo zvykom, že mládenci postavili brezu pred dom ich milej. Ľudia vraveli: „Čím väčší strom, tým väčšia láska." Chlapec v predvečer musel zatĺcť strom do zeme tak, aby ho nik nepočul. Breza bola vysoká okolo 5 m a ozdobená čokoládou a stužkami. Ráno sa takto zistilo, aké úmysly má chlapec s dievčaťom.

Počas celého roka sa smilnianski mladí zabávali. Vymýšľali rôzne piesne, hry a samozrejme tancovali. Keďže nemali žiadne vymedzené priestory na zábavu, častokrát vypratali tzv. bojisko v stodole a tam tancovali valčík, čardáš, šimi.

O 13. decembri sa hovorí ako o dni bosoriek. Na Luciu chlapci zamaľovali okná dievčat bielou farbou. Keďže boli veľmi šantiví, maľovali okná aj starým ľuďom a vdovám. To zďaleka nebolo všetko. Voz, ktorý gazda nechal na dvore, žiaľ, ráno našiel na streche. No aj dievčatá sa zabávali. Skupinka dievčat sa stretla v podvečer tohto dňa a varili pirohy. Neboli to však obyčajné pirohy. V každom kúsku bol ukrytý jeden papierik s menom chlapca. Ten, ktorý vyplával prvý, sa mal stať jej manželom. Počas dlhých zimných večerov ženy častokrát vyšívali, trhali perie alebo priadli. Keďže v našej dedine nebolo veľa bohatých gazdovstiev, ženy robili túto prácu samé.

Generácie našich predkov oslavovali Vianoce bohatým zvykoslovím, piesňami a vinšami. Na Štedrý deň gazdiné vyvárali jedlá ako fazuľu, kapustu so zemiakmi, pirohy so slivkami a „fučky" dochutené vodou a medom. Zaujímavosťou je, že všetky tieto jedlá neboli omastené žiadnou masťou. Na stôl bolo zvykom dať ovos a na lavicu seno, ktoré bolo symbolom narodeného Ježiška v jasliach. Tesne pred večerou gazda šiel nakŕmiť dobytok, aby aj on slávil príchod Ježiša.

Zvyky a obyčaje pri svadbe a krstinách

Zvyky našich predkov sa dedia, ale aj menia svoju podobu. Z rozprávania ľudí som sa dozvedela, že zvyklosti svadby pred 1. svet. vojnou sú odlišné od zvyklosti po 2. svet. vojne. Pred 1. svetovou vojnou rodičia vyberali dievčaťu muža podľa statku. Obrad prebiehal v kostole a hostina v dome. Keď sa dojedlo, krstná mama a starosta mladú nevestu „začepili". Pohostenie svadobčanov bolo skromnejšie a hudbu zabezpečovali miestni hudci.

Vďaka M. Kravčíkovej, ktorá nám vyrozprávala priebeh svojej svadby, ktorá sa vydávala v roku 1957, si ju dokážeme lepšie predstaviť. Deň pred svadbou sa konal tzv. „večarší (večerný) tanec". O polnoci sa z tanca išlo do svadobného domu, kde boli všetci pohostení gulášom. V deň svadby prišli po ženícha muzikanti a spolu išli ku neveste. Medzitým dievčatá zatvorili nevestu do komory, aby ju nikto nevidel. Keď prišiel ženích do nevestinho domu, nevesta vyšla von z komory so zeleným rozmarínovým venčekom, čo bolo symbolom čistoty. Povedala: „Priniesla som vám svoj zelený venček. S akou poctivosťou som ho nosila, s takou vám ho odovzdávam." Nevesta položila venček na stôl. Stôl bol prikrytý bielym obrusom, na ktorý položili chlieb a venček. Nevesta sa postavila na jednu stranu stola a ženích na druhú stranu. Podali si ruky a rodičia im dali požehnanie do spoločného života. Muzikanti začali hrať smutnú pieseň. Nevesta a ženích „odprosovali" svojich rodičov.

Veľkou radosťou každého je prírastok do rodiny. Zvyky, ktoré sa konali pred krstom pomaly miznú. Dieťa obliekla matka. Medzitým krstnej mame naliali pálenky, ktorej sa napila len troška. Krstná vzala dieťa do náručia a povedala: „Berem vám pohanče a prinešem vám kresčance," a zvyšok pálenky vyliala za seba.

Demografický vývoj obyvateľstva

Vývoj počtu obyvateľstva

Smilno dnes patrí k stredne veľkým vidieckym osadám vzhľadom na pomery Slovenska. Prehľad počtu obyvateľov sme zistili z matriky.

V období stredoveku počet obyvateľov bol značne kolísavý. Do ich osudov vstupovali vojny, hladomor spôsobený neúrodou, nízkou životnou úrovňou a hygienou. Známe sú morové epidémie. Najhorší hladomor postihol celú krajinu v rokoch 1841 - 42 a 1847 - 48, kedy vymrela 1/5 obyvateľov Šariša a ťažko zasiahla aj Smilno.

Prehľad počtu obyvateľstva:

Rok 1427 1787 1828 1869 1880 1890 1900 1910
Počet obyv. 225 556 903 641 668 675 741 751

 

Rok 1930 1948 1961 1970 1980 1991 1995 2001
Počet obyv. 703 729 779 757 745 718 712 742

 
Uvedené počty sme získali z matriky a publikácie Rimarčík (str. 43, 82, 113).

Z prehľadu vyplýva, že k vyššiemu nárastu obyvateľstva dochádza až v 19. až 20. storočí.

Vývoj natality a mortality:

Rok Natalita Mortalita
1873 23 78
1875 19 37
1910 14 13
1915 11 29
1916 17 6
1918 14 22
1920 20 12
1925 21 18
1930 20 8
1937 12 3
1938 12 8
1939 23 8
1940 17 9
1950 12 2
1960 13 5
1970 19 7
1980 7 4
1990 6 8
2000 7 8
2001 8 8

 
Tieto čísla ukazujú to, aká bola kedysi pôrodnosť a úmrtnosť. Počas 1. svetovej vojny mortalita stúpala, pretože na tomto území sa bojovalo.

Vývoj zamestnanosti obyvateľov Smilna

Pred 1. svetovou vojnou prevažná časť obyvateľov sa venovala poľnohospodárskej produkcii. Do priemyselnej výroby sa zapojilo len veľmi malé percento ľudí.

Situácia sa zmenila po 2. svetovej vojne. Po jej skončení v obci žilo 729 obyvateľov. Z toho 30 pracovalo v priemysle a 580 v poľnohospodárstve, 10 pracovalo v službách a 5 občanov sa hlásilo k inteligencii (podľa miestnej kroniky).

V roku 1950:

V roku 1960:

V roku 1970:

V roku 1980:

Ďalšie informácie zo života obyvateľov

Technické vymoženosti v obci

Podľa výpovede Ondreja Petruša sa v Smilne v kaštieli nachádzal 1. telefón. V obci Smilno sa nachádzalo:

Spolky a organizácie v Smilne

Zväz požiarnej ochrany vznikol v roku 1939. Prvým predsedom tohto združenia sa stal Jozef Fecek. Dlhé roky ním bol Peter Porjanda. V súčastnosti je predsedom DHZ Smilno p. Jozef Lukáč.

Dedinská organizácia Slovenského zväzu žien vznikla v roku 1974. Zakladateľkami boli A. Petrušová a H. Marcinová. Zúčastňovali sa na rôznych podujatiach. Pre Detský domov Zlatovce zozbierali 15 kg peria. Zúčastňovali sa tiež na rôznych brigádach. Počas zimy sa ženy stretávali a venovali sa ručným prácam: vyšívaniu, háčkovaniu, šitiu. Tieto práce prezentovali na rôznych súťažiach.

Zväz Matice slovenskej bol založený v roku 1992. Mal 21 členov a predsedom tejto organizácie bol F. Tomeček. V súčasnosti už v obci tento zväz nepôsobí.

Bratstvo Sv. Kríža vzniklo v roku 1892 a v súčasnosti má 78 členov. Podieľa sa na organizovaní cirkevného života.

Prehľad výstavby obce

v roku 1962

v roku 1968

v roku 1973 postavené:

v roku 1982/83

v roku 1984

v roku 1986

v roku 1989

v roku 1992/93

v roku 1995

v roku 1997

v roku 1997/98

v roku 2000

v roku 2002

v rokoch 2003 - 2006